SLAVJANSK

Trpím ako kôň, keď čítam tie smutné správy, o čakaní Ukrajincov na muníciu a výstroj a o tom, ako sa Rusi približujú k mojim dvom milovaným mestám. Prečo milovaným? No lebo som tam bola. A ich poznaním som sa do nich zamilovala.

Do Slavjanska sme dorazili v noci, hľadajúc ubytovanie pre mužských členov posádky v rezorte rodinných domov. Mrzne a tak aspoň nemusíme dávať pozor, že zapadneme vo vyjazdených blatových koľajach plných vody. Avšak niektoré sú také hlboké, že ani mráz ich nedokáže spevniť. Aj cez tmu vidíme, že takmer pred každým domom stojí terénne zelené či sivé auto rôznej značky či kvality…okná sú zatemnené alebo zatlčené.

Čerstvá prístavba vo dvore, ktorá je pre svojho majiteľa jeden z malých zdrojov príjmu, je nenápadná, steny má pokryté budúcou nedokončenou maskovacou sieťou. Uzatvorený dvor navodzuje iluzórny pocit bezpečia – vhodný pre fajčiarov.

My ženy pokračujeme po telefóne do dojednaného bytu v bytovke, takmer na poslednom poschodí. Katka si pod nos zašomre: „Aspoň nás nezavalí, keď to sem doletí.“ Bez výťahu ťaháme tašky po schodisku vyzdobenom insitnou, ešte vianočnou, a inou výzdobou. Doma by ma rozčuľovala, tu, v ľudoprázdnom paneláku, vzbudzuje skôr súcit a lásku k tým, ktorí museli utiecť. Odomkneme byt, na každú z nás pripadne izba s absurdnou farebnou výzdobou a neuveriteľnými lustrami. Okná sú zatlčené, takže najbližších 5 dní, čo tu budeme bývať, nebudeme podľa svetla vonku môcť určiť dennú dobu – taký malý bunker na piatom poschodí.

Na druhý deň sa stretávame v jedinej reštaurácii-kaviarni-jedálni v centre. Fantastická ukrajinská kuchyňa ponúka od skorého rána po neskorý večer množstvo neuveriteľných druhov hlavných jedál, vrátane polievok či dezertov. Slavjansk ako mnohé ďalšie stredne-veľké mestá v Ukrajine je významne poznačený stavebno-architektonickým rozvojom počas komunistickej éry. Môže sa vám to javiť ako odporné, ale keď tam žijete celý život, stáva sa to vašou súčasťou a teda nevyhnutne nositeľom istých „hodnôt“ alebo spomienok. Napriek tomu skúšam v meste vyhľadať akúsi estetiku – aj ju nachádzam. Priamo oproti misijnému domu stojí divadlo, ktorého veľké bočné priečelie je vytvorené ako mozaika zo svetlých tehál – celkom minimalisticky. A potom ešte akási – opäť z bielych tehál – administratívna budova či zdravotné stredisko. Široký bulvár zažil určite pokojné nedeľné dni, historické objekty odkazujú na dejiny mesta, ktoré siahajú až do roku 1645, kedy bolo mesto pevnosťou, založenou cárom Alexejom Michailovičom na ochranu južných hraníc Ruska pred nájazdmi Tatárov. Pôvodne pevnosť niesla meno Tor, dnešný názov Slavjansk sa používa až od roku 1794. Dokonca aj grafity alebo pouličný mural nesie v sebe akúsi noblesu starých časov…u nás také nenájdete.

Po ceste za otcom Andrijom vidíme zbombardované časti mesta. Paradoxne, aj podľa grafikonu presne jazdiace trolejbusy. Sídlo katolíckej misie je opäť v tehlovom dome – častá architektúra, pripomínajúca, že Ukrajina je na severe susedom Severanov a Baltov. Interiér misie tvorí hlavný priestor dvoch spojených izieb – aktuálne usporiadaný ako humanitárny sklad a kaplnka zároveň. Štukové stropy a krištáľový luster dodávajú kaplnke nádych vznešenosti. Okrem výraznej postavy otca Andrija ostal v mojej pamäti moment, keď do miestnosti vstúpil dvojmetrový pohľadný mladý vojak. Otec Andrij sa ho pýta: „Tak na čo si prišiel, synu? Vyspovedať sa? No poď“. Odvedie si ho do kaplnky. Po spovedi sa obaja vrátia späť, otec Andrij sa lúči s modrookým mladíkom krížikom na čelo. Prinúti ma k tomu istému úkonu. Mám chuť ho objať a ledva zadržiavam slzy. Ani sa neusmeje, len sa otočí a bez slova odchádza. Je vo veku môjho syna. Na druhý deň si dohadujeme natáčanie, Viera chce pekné miesto. Stretávame sa v rozsiahlom mestskom parku. Vstupný portál je typickou malou architektúrou zo stalinských čias, alebo skôr odkaz na ňu. Treba priznať, že po čase sa mi monumentalita týchto portálov v priestore začína páčiť. Samotný park je napriek zime úchvatný: zamrznuté jazierko, lavičky a mostíky ponad potok, pavilón pre kultúrne podujatia, tichá stolárska dielňa, ktorú už nikto ani nemá chuť zamknúť, hoci sa náradie povaľuje na podlahe, divé kačky, detské ihrisko – pirátska loď, vybudovaná s pomocou fondov EÚ, s ruským kolom na konci parku.

A po celý čas okolo nás krúži upratovacia čata žien, ktoré sa neúnavne snažia denno-denne udržiavať v parku či meste poriadok a čistotu. Keď na druhý deň znova ožiari mesto nízke ostré zimné slnko, jeho dojímavú krásu ruší len fakt, že v ňom stretávate najmä vojakov, starých ľudí, sem tam mladé ženy s deťmi, zatúlané psy a potom ešte ženy v čiernom s bielymi kvetmi, ktoré sa kamsi s neprítomným pohľadom ponáhľajú…môj Slavjansk, moja Ukrajina…