Druhé miesto, ktoré sme v Odese chceli navštíviť a o ktorom sme vedeli, že bolo poškodené ruským bombardovaním bolo nezávislé divadlo „TEO“ (skratka pre „divadelný priestor“). Objekt divadla má pestrú históriu: bol postavený v 19. storočí Talianmi, neskôr bol vínnou pivnicou madame Troubetzkoy a v 20. storočí slúžil ako vojenské a potravinové sklady. Bol aj domom významného verejného činiteľa mesta, Osipa Čiževiča. Dnes v jeho priestoroch pulzuje úplne nový život, v novembri 2017 bol prerobený na moderné divadlo. Je to prvé, doslova podzemné, divadlo v Ukrajine. Zrejme ide o jeden z najfascinujúcejších dvorov v meste. Nenájdete ho na turistických trasách, ale Odesania sem radi privádzajú priateľov z iných miest, aby ukázali kúsok „pôvodnej“, miznúcej Odesy.
Zvonku ide o nenápadnú dvojposchodovú budovu, no vo vnútri otvára svoje ďalšie metamorfózy: oporná stena obrastená divým hroznom, šnúry na prádlo natiahnuté cez celé nádvorie, nesmrteľná mačka, ktorá nás sleduje po schodoch do podkrovia. Práve to zasiahla raketa, a tak sa obytná časť stala ruinami. Hľadíme na zničený historický interiér, divadelníci sú však pripravení pochváliť sa tým, čoho sa skaza nedotkla. Chytajú do rúk prenosné reflektory a vedú nás do podzemia, kde nás ohromili obrovské pivnice. Výška ich klenutých stropov miestami dosahuje päť metrov. V priebehu dvoch storočí boli tieto priestory využívané rôznymi spôsobmi – ako vínne pivnice, sklad pašovaného tovaru ale tiež ako miesto stretnutí tajných spoločností. Desaťročia boli pivnice opustené. Roky sa tu hromadili odpadky a zatekala kanalizácia. Na prvý pohľad vidno množstvo odvedenej roboty – z pôvodne pochmúrnych pivníc vznikol plnohodnotný divadelný priestor. Tatiana a Júlia nás nadšene sprevádzajú po suterénoch. Najmä vďaka nim tu vzniklo divadlo s názvom TEO – prvé podzemné divadlo na Ukrajine!
Myšlienka vytvoriť kultúrny priestor napadla líderku projektu Juliu Jun pred šiestimi rokmi. „Vedome sme hľadali miesto so zaujímavou históriou a nezvyčajným architektonickým prvkom,“ hovorí nám Julia. „A našli sme toto“. Tím TEO tu strávil tri roky a vložil do projektu veľa vlastných peňazí, kým sa im podarilo podzemné priestory vyčistiť. Teraz sa v suterénoch nachádza plnohodnotná sála s balkónmi, ktorá pojme až 120 divákov, pódium s profesionálnou hudobnou a svetelnou technikou. Na prízemí je umelecká kaviareň s galériou diel odeských umelcov, sochárov a fotografov. Aj tu výbuch poškodil okná, sklo z nich je však už odpratané, pracovné nástroje v strede podlahy, svedčia o snahe vrátiť sa čím skôr do normálneho stavu. „Obyvatelia domu spočiatku na práce v podzemí nereagovali veľmi dobre, no potom, čo bola opravená neustále tečúca kanalizácia a ako im divadelníci objasnili svoje plány v pivničných priestoroch, získali si ich na svoju stranu“, hovorí Júlia. „Susedia sa do poslednej chvíle báli, že tu bude bordel alebo striptíz, či hlučné nočné koncerty. Ale keď sme im vysvetlili, že otvárame divadlo, zobrali to v pohode“.
Divadlo TEO prináša množstvo neštandardných inscenácií. Šťastlivci, ktorí sa dostali na prvú premiéru, si vymenili miesto s hercami a celý divadelný priestor sa stal javiskom predstavenia. To, čo sa dialo v odľahlých chodbách, voľakedy vysekaných Talianmi vo vápencovej skale, sa vysielalo na obrazovkách v hlavnej sále. Okrem predstavení sa v pivničných priestoroch konajú komorné koncerty, premietania filmov a prednášky. Jedným z projektov divadla je kreatívne laboratórium s názvom „Vstup je zdarma“, v rámci neho môže každý tvorivý tím zadarmo zhmotniť svoje nápady, dokonca pred publikom. Podzemné kreatívne centrum sa postupne profiluje ako akýsi bod pre kreatívnych a talentovaných ľudí: „Talentovaní ľudia opúšťajú Odesu. Pre tých, ktorí tu chcú ostať pracovať, zdieľať kreativitu s publikom a skúsenosti s kolegami, sme oporou. Najdôležitejšia vec je zachovanie a rozvoj kultúry v Odese. Ak sa v spoločnosti nebude rozvíjať kultúra, nerozvinie sa ani ekonomika, ani sociálny život, ani obchod“. Julia nám hovorí z duše…
Z obeda sa vracia Petro. Je nezávislým hercom, ktorý reagoval na vojnu od prvého dňa. Stal sa obrancom Ukrajiny, po prvom zranení dobrovoľníkom. Teraz spolu s ďalšími pomáha raneným. Vytvorili skupinu, ktorá pravidelne slúži pri poľných nemocniciach na fronte. Ani tu sa nevyhol ďalším zraneniam, bol zranený štyrikrát. Z každého zranenia sa vystrábil, aby sa mohol opakovane vrátiť do vojny. „Cítim to ako moju povinnosť. Kto iný by mal odísť do vojny ak nie ja?“, pýta sa. „Nemám ženu, nemám deti, ak by sa mi niečo stalo, nikomu neublížim, ale Ukrajina je len jedna“. „Vrátiš sa tam znova“? pýta sa ho Viera. „Samozrejme. Nemôžem tam ostatných chlapcov nechať“. Jeho nenápadné samozrejmé hrdinstvo vzbudzuje úctu. Sloboda je preňho nezameniteľná hodnota, za ktorú sa oplatí bojovať. Lúčime sa, sľubujeme si ostať v kontakte. Slávne a krásne historické mesto Odesa skrýva množstvo ďalších vrstiev a ľudských príbehov. Určite sa sem chceme vrátiť.
Vážení čitatelia,
budeme veľmi radi, ak sa s nami prostredníctvom komentárov podelíte o vaše názory, postrehy alebo pripomienky.
Ďakujeme!