KTO JE IRINA?

Irina Petrivna Kločko, narodená 25. júla 1985 v Kyjeve. Irina je dnes rádovou vojačkou v Ukrajinskej armáde. Pred tým televízna režisérka, dnes navádzačka dronov. Za svojich druhov v boji by aj život položila.

Ako všetky deti, aj ja som chodila do škôlky, kde som sa kamarátila iba s chlapcami, došlo to až tak ďaleko, že mamu si kvôli tomu niekoľkokrát pozvali do škôlky. Vraj sa nekamarátim s dievčatami a hrám sa s autami a zbraňami, nie s dievčatami a bábikami. Moja mama zakaždým povedala, že na našej ulici mám chlapčenskú spoločnosť a nie sú tam žiadne dievčatá, takže je normálne, že som zvyknutá byť skôr v spoločnosti chlapcov.

Vedľa bývala rodina, s ktorou sme boli priatelia, často sme sa navštevovali. Mali dvoch synov, mladší Žeňa bol mojím najlepším priateľom v detstve, pretože sme spolu vyrastali takmer od narodenia. Trávila som s ním takmer celý čas. Postupom času sme prestali komunikovať, pretože sme sa s mamou odsťahovali a udržať si priateľstvo bolo takmer nemožné. Aby sme sa mohli vidieť, musel by nás sprevádzať niekto z dospelých a ako vždy, na to nebol čas.

Brigádovala som vo firme na našej ulici, kde sme bývali a okrem mňa tam neboli žiadne dievčatá. Často sme tam spolu hrávali vojnové hry, aj keď si málokto z nás vedel predstaviť, že sa tieto hry raz premenia na realitu. Môj priateľ Dyma z tejto partie je teraz tiež vojakom v armáde.

Potom prišla škola, kde si opäť zavolali moju mamu a sťažovali sa na mňa, nie kvôli známkam ale kvôli správaniu. Či už som sa s niekým pobila, či som behala s chlapcami po chodbe, či som utiekla z vyučovania, pretože ma nebavilo šitie, vyšívanie alebo varenie. Dokonca som behávala za chlapcami na predregistračnú prípravu na zvládnutie povinností obrancu vlasti alebo na chlapčenské pracovné vyučovanie. Zaujímalo ma to viac. A takých situácii, keď sa mame sťažovali, že trávim priveľa času s chlapcami, bolo počas môjho dospievania veľa. Moja mama vždy hovorila, že som normálne dievča, aj keď je pre mňa zaujímavejšie komunikovať s mužmi a dodala, že taká som od útleho detstva.

Nikdy som nemala problémy so známkami. V škole som väčšinu času trávila v zborovni, pretože som bola zapojená takmer do každej školskej akcie a trávila som veľa času na opravných skúškach, čo moju triednu učiteľku netešilo.
Keď prišiel čas vybrať si vysokú školu, bola som presvedčená, že chcem študovať divadlo, no moji rodičia boli proti. To ma však nezastavilo a tvrdohlavo som si podala prihlášku na divadelnú školu. S tým bolo spojených niekoľko problémov:

1. Nikto mi nevedel pomôcť s prípravou, keďže v rodine ani medzi známymi s tým nikto nemal skúsenosť, bola som odkázaná sama na seba.
2. Od ideálneho kandidáta na divadelnú fakultu som mala ďaleko, keďže som nízka a nie som chudá (skrátka mám ďaleko od parametrov modelky).

Samozrejme, na prvý krát som ešte pred samotnou skúškou neprešla kastingom. Preto som prvý rok po škole nastúpila do továrne a súbežne s prácou som chodila na herecké kurzy. Na kurzoch mi učitelia radili, aby som zabudla na herectvo, ale aby som išla radšej na réžiu, lebo pri mojej tvrdohlavej povahe so mnou žiadny režisér nevydrží, lebo ak niečo nebude tak, ako to vidím ja, nebudem ticho a budem si presadzovať svoje a režiséri ma nebudú mať radi.

Na ďalší rok som poslala vyplnené žiadosti na viacero univerzít naraz. Nakoniec som nastúpila na Akadémiu kultúry a umenia. A tak sme sa 1. septembra zišli viacerí na slávnostnej prehliadke, kde som stretla, ako sa neskôr ukázalo, aj môjho spolužiaka Slava. Stáli sme spolu v prvom rade, začali sme sa baviť o tom, že obaja neznášame tieto slávnostné časti, kde sa vždy prednáša ten istý banálny text, ktorý nehovorí o niečom novom či zaujímavom. A tak som mu navrhla, aby sme šli niekam na pivo, lebo pred prvou hodinou sme mali ešte veľa času. So Slavom sme stáli spolu v prvom rade. Keď sme sa začali predierať pomedzi študentov, mnohí sa pýtali „Kam idete?“ Počuli len našu odpoveď „Na pivo.“ a tak sa k nám pridali. Takto z nastúpených odišla takmer polovica mojich spolužiakov. Vtedy sme si nevšimli, že vedúci krúžku stál neďaleko a všetko počul…

Učila som sa rada, nikdy som nevynechala žiaden predmet, vždy som prišla pripravená, občas som pomohla spolužiakom, ak sa niekto nestihol pripraviť na hodinu. Problémy so štúdiom som nemala, ale mala som malý konflikt s rektorom, pretože veľmi silno reagujem na nespravodlivosť voči iným ľuďom, najmä voči tým, ktorých poznám osobne. Preto ma rektor nemal rád a označil ma za malú revolucionárku. Bolo to však veľmi mierne, oproti tomu, že sa snažil o to, aby ma vylúčili ešte pred uvedením do funkcie.

Usilovne som študovala, ale nešlo mi to. Nemala som ani tak problémy so známkami, nechýbalo mi ani odhodlanie, ale bol tu pán rektor. Zakaždým, keď nám priradili nového učiteľa (niekedy sa učitelia menili, najmä ak sa rektorovi nepáčili), bola tam snaha znížiť známky, prípadne aby ma vôbec neklasifikovali. Bol to teda stále prítomný problém, pretože by mohol ovplyvniť môj budúci osud, mohla by som opakovať skúšky, ale až na konci každého semestra. Skúšky z odborných predmetov sa u nás konali ako divadelné predstavenia, výsledný verdikt oznamoval vedúci katedry (ktorý podporoval rektora), no ten si nikdy neprečítal program a nevedel, kto je režisér tej či onej pasáže či náčrtu. A takmer vždy, keď na konci skúšky vyšiel na pódium a vymenoval najlepšie diela, boli moje diela vždy v zozname. Keď hodnotili to-ktoré dielo, najprv povedal, čo sa mu na ňom páčilo a až potom sa spýtal, kto je režisér. Zakaždým, keď počul moje priezvisko, ostal celý červený od hnevu, keďže opäť nebol dôvod ma vylúčiť. Postupom času mi moji učitelia (ktorí ma podporovali) radili, aby som prestúpila, pretože skôr či neskôr nájdu niečo, čoho by sa mohli chytiť, aby ma vylúčili. Preto som prestúpila na kaskadérsku fakultu, kde som bola na kurze jediné dievča, ďalší semester k nám prestúpili ďalšie dve dievčatá.

Už v druhom ročníku som začala pracovať v malom divadle ukrajinskej klasiky „Loď“. Práve tu som sa zamilovala do histórie, hoci ma vždy zaujímala etnografia. Vo štvrtom ročníku som mala v divadle vlastný divadelný ateliér. Počas štúdia aj po jeho ukončení som pracovala ako moderátorka rôznych podujatí, v divadle a štúdiu, domov som sa vracala len zriedka, ak, tak len prespať. Nakoniec, ale nie vždy, som často ostávala spať v divadle.

Vo svojich 25 rokoch som sa presťahoval na pár rokov do Dnipra, chcela som zmenu. Potom som sa opäť vrátila k svojej starej práci v Kyjeve, pokúsila sa oživiť štúdio, ale tá práca mi už neprinášala také uspokojenie ako predtým a ani som z nej nedokázala vyžiť. Našla som si prácu asistenta réžie v zábavnom parku „Kyjevská Rus“, práve tam som začala podrobnejšie študovať históriu Kyjevskej Rusi datovanú až do 10. storočia. Musím povedať, že nemám rada princa Volodymyra, ktorý priniesol kresťanstvo. Zaviedol ho násilím. V parku som sa zamilovala do koní, veľmi sa mi páčili, aj keď sa ich doteraz trochu bojím. Oficiálne som tam pracovala rok a pol a potom som ešte asi 3 roky cestovala ako dobrovoľníčka okolo koní. Organizovala som s nimi exkurzie, pretože sa mi to páčilo.

Odkedy som začala pracovať v parku, odvtedy nemám rada sedenie v kancelári. Neobsedím na jednom mieste, s výnimkou dôležitej neodkladnej práce, ktorá si vyžaduje sedenie v kancelárii. Už v utorok, niekedy v stredu som mávala všetko, čo bolo potrebné, hotové. Potom som len tak nečinne sedela, ale podľa pravidiel som musela na pracovisku ostať. V sobotu a v nedeľu sme pracovali v parku, organizovali sme zábavné programy pre návštevníkov.

Potom som sa opätovne pokúsila otvoriť divadlo, inscenovali sme niekoľko hier. Počas prázdnin som sa ako režisérka zúčastnila festivalu hudobných videí. Bola to moja prvá skúsenosť s nakrúcaním. Zamilovala som sa do tohto koníčka (vtedy to bol len koníček). Pár mesiacov po tom som si našla prácu v produkčnom štúdiu ako režisérka priamych prenosov a krátko na to som nastúpila do televízie STB ako asistentka réžie. Za 3-4 mesiace som bola povýšená na režisérku a od toho momentu som zabudla na svoj osobný život, pretože na nič nebolo dosť času a môj osobný život sa do toho nezmestil, keďže som bola celý čas v práci a takmer neustále na služobných cestách. Bolo to pri práci pre TV kanál, kde som stretla veľa dnešných priateľov. A opäť to boli takmer výlučne mužské tímy.

V tom čase som podnikala mnoho služobných ciest, veľa nakrúcania a pomaly sa ako-tak začal zlepšovať aj môj osobný život. A potom prišiel koronavírus a všetci sme boli zavretí doma. Bolo to veľmi ťažké, pretože som nebola zvyknutá sedieť tak dlho na jednom mieste. Po troch mesiacoch sedenia doma som si začala hľadať aspoň nejakú prácu a dostala som sa k TV seriálom…